Keď sa nemáme radi

"Ja ne like tata. Niekedy ja nie love tata, niekedy," vraví krpec, a oči mu behajú zo strany na strany. Leží vedľa mňa, dume, krúti mi vlasy. Strčí palec do pusy. "Niekedy ja nie love tata, mami."

Čo sa dá na toto povedať? "To nevadí, chrúst. Niekedy je to tak. Niekedy sa ľúbime, aj keď sa nemáme radi." Môj trojročný syn pomaly a bez akéhokoľvek prekvapenia prikývne. "Niekedy." Pýtam sa ho, "A kedy nemáš rád tata? Keď ťa prezlieka do pyžamka, a ty ešte nechceš? Alebo keď ti vypne Peppu Pig?" Krpec si premietne v hlave udalosti posledných dvadsiatich minút v našej obývačke a kúpeľni, a vzdychne. "Hej. Vtedy ja nie love tata." A ja sa premáham, aby som nepovedala, že nevadí, veď občas ani ja nemám rada jeho.

Hrozné. Táto láska, to je jeden taký trpký prekrásny dar. Toto dieťa, ktoré vo mne takmer rok cvičilo a rástlo, ktoré je MNOU na bunkovej úrovni, toto dieťa je nezávislý tvor s vlastnou vôľou, a v poslednej dobe hlavne nevôľou. Milujem ho. Nedokážem ho prestať pozorovať. Zbožňujem ho kúpať, maľovať si s ním, piecť. A väčšinu času o tom neviem. Väčšinu času bojujeme o umytie vlasov, prezlečenie z pyžama, o to, aby prišiel podľa možnosti aspoň na piate zavolanie. Väčšinu času neviem o tom, že ho ľúbim. Láska sa nám delí v rukách na veľa blbostí, zopár somarín, niekoľko nezmyslov, a až potom na pár skutočných okamihov.

A dnes mi vedľa môjho spiaceho syna napadlo: to všetko je hlas neba. Je to potvrdenie toho, že sme neboli stvorení pre tento nedokonalý svet. Že sme boli stvorení pre dokonalý svet. Každé jedno zranenie, krik a hádka - tým ako bolia až kým sa nezmierime - sú dôkazom toho, že naša duša volá po dokonalosti, lebo je dielom dokonalého Boha. Môj syn je toho dôkazom, lebo zistil ako ho trápi, že voči tatovi môže zažívať aj niečo úplne nové, a nie príjemné. Bez ohľadu na vek nedokážeme ostať ľahostajní, keď vzťahy nie sú v rovnováhe, a keď konečne znovu sú, uľaví sa nám. Naša duša hľadá harmóniu, a všetko ostatné ju vyčerpáva.

Trpký prekrásny dar je to. Láska je z Boha, vraví Peter vo svojom prvom liste, a každý kto miluje, pozná Boha. Ten kto nemiluje, nepozná Boha. My Boha poznáme, avšak nevieme milovať dobre. Nevieme žiť tak, aby sme nezraňovali. Naše pokusy o nesebeckú a čistú lásku často končia o šiestej ráno na zazvonenie budíka alebo po polnoci na brutálne vyčerpávajúci deň. Už sa vidím ako po deťmi pregrcanej noci nesebecky a bez hromženia robím ráno svojej polovičke čaj - a ako ho na to nesebecky a bez hromženia upozorním približne osem až dvanásťkrát. Tam kapú moje snahy, miesto úcty si dáme na raňajky výčitky, a znovu zažívame túžbu po dobrom a dokonalom. Znovu zažívame tú túžbu, a tak aha - mrhanie časom a láskou je vlastne korenie večnosti, špecifická príchuť Boha v tomto našom nemastnom-neslanom náleve.

Čo sa s tým dá robiť? Vyčkať na finále, to áno. A dovtedy? Možno skúsiť vo svojom smútku a tej túžbe povedať, "Je to tak, Bože, som Tvoja, a chýbaš mi. Ale ďakujem aj za túto nedokonalú verziu. Uč ma ľúbiť lepšie." A možno v strede zápasu o pyžamo alebo o chladnúci obed bude stačiť len "Som Tvoja."