O únave

Som mama, a som unavená.
Ruku hore ak ste mamy, a nie ste unavené.

Myslela som si.

Som unavená. Chodím spať prineskoro, priskoro vstávam. Prebaľujem dieťa č.2, ktoré sa mece a jačí, a dieťa č.1 ma žiada, aby som zlepila rozlomeného Brumíka. Mama, fix. Mama, fix, please. V pozadí je zapnutá práčka, a ešte viac v pozadí je zapnutá sušička. A krtko, samozrejme. V tom istom pozadí zvoní telefón, a v tom istom pozadí sa rozbreže naše psisko, lebo som ho vymkla na balkóne. Nedokážem dokončiť myšlienku, ktorú sa snažím sformulovať. Som unavená z tisíc potrieb, na ktoré nemám kapacitu, a z toho, že sa o to pokúšam každý deň znova. Aj tento post obsahuje päť prerušení. Mama, PLEASE, fix it!

Ale najviac zo všetkého som unavená z toho ako si neviem odpustiť. Ako sa neprestajne obviňujem, pánabeka, mentálne sa bičujem. Nie som si dobrá, neustále sama v sebe vzbudzujem nádej, že budem lepšia, a potom si tú nádej zase veľmi rýchlo pochovám. Som unavená z toho, ako nedokážem naplniť svoje vlastné očakávania. Moja hlava je otvorené more so spiacim Ježišom na palube.

A celý ten čas sa dívam na nesprávne veci. Na tú vodu okolo, miesto na siluetu spiaceho muža. 

Veď sme jeho dielo. 

Veď sme jeho dielo. His craftsmanship.
 
Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky.

Som stvorená na dobré. 

Ktoré nám Boh už vopred pripravil. 

Vopred. Tento Boh: Boh, bohatý na milosrdenstvo, zo svojej nesmiernej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli pre poklesky mŕtvi. 

Ticho.

Lebo materstvo, hlavne keď sú všetky deti ešte úplne malinké, je častokrát práve toto: ranný boj s búrkou po prebdenej noci. Vďaka, Bože, že máš moc vytvoriť ticho aj v strede neuveriteľného chaosu. S krtkom v pozadí.