Čo má byť, bolo už dávno.

Tento verš ma vždy znova prekvapí. Veď aha:

Čo je, je už dávno. 

Čo má byť, bolo už dávno.

Boh však vyhľadáva, čo sa pominulo. (Kaz 3,15)


A znova:

Všetko, čo je dávno bolo nazvané svojim menom. (4, 10)

Píše sa tu, že všetko čo má byť, už bolo dávno. Všetko sa to už dávno odohralo. Náš Boh, keďže existuje mimo času, to totiž už všetko videl, a teraz len čaká kedy sa to udeje v tom našom čase, v čase našich jedinečných konkrétnych životov. Aby bolo jasné, tento verš ma našiel v čase môjho najhoršieho (tretieho, prepytujem) rozchodu. Nemohla som spať a jesť. Prvé dni som len tak ležala skrútená do klbka. Ale až v tomto verši som pochopila zásadný rozdiel medzi mnou a Bohom: On nebol prekvapený.
Veru tak, nebol prekvapený, a občas si myslím, že keď sa k tomu schyľovalo, tak sa trošku (v celej svojej nefyzickej existencii) prikrčil, akoby očakával úder, lebo teda vedel, že ide. No a potom ma už len kolísal, lebo čo v takej chvíli môžete povedať?

Nebol prekvapený vtedy, a rovnako nie je prekvapený teraz zo žiadnej traumy, ktorá prekvapí a šokuje/ochromí/priškrtí nás. My áno, my stratíme reč, veľakrát sa nám aj podlomia kolená, nedokážeme spať. A sú ešte horšie straty, po ktorých je občas takmer nespravodlivé, že vôbec dokážeme žiť. Ale On nie je prekvapený. Vyhľadáva čo sa pominulo. Vie čo sa stane, prikrčí sa, ale zároveň -- a to v tom verši nie je (ale nie je to ani heréza, keďže sa tu bavíme o Bohu, ktorý miluje) -- má už všetky záchranné siete rozhodené.

Záchranné siete rozhodené.

Pozrite sa dnes na niektorý z veľkých smútkov vo vašom živote, a skúmajte ho s vedomím, že Boh nebol prekvapený, a preto vopred urobil všetko potrebné pre stlmenie nárazu a následkov. Vidíte ho nejako inak?

Kľúčové slovo: záchranné siete.