Sťahujeme sa!





Toto je naša najväčšia správa, ktorá sa varila celé Vianoce.
A bývať budeme tuto! 




(Aj) o rodičovstve



Napodobňujte teda Boha ako milované deti 

 a žite v láske, 
ako aj Kristus miloval nás 
a vydal samého seba za nás ako dar a obetu Bohu príjemnej vône.

Efezanom 5, 1

Sobotný film: Medzi nami kamarátmi


Dnes Pocoyo a Pato stavajú spolu hrad. Tvoria, spolupracujú, dopĺňajú sa. A vznikajú nové veci - až kým sa neprihodí, prepytujem, somarina.

To somariny menia dejiny ľudstva, je moja osobná teória, viď. incident v raji, ten s tým kusom ovocia.

Neviem čo v sebe somariny majú, že vďaka nim úplne zabudneme ako veľmi sa ľúbime. Možno ak si to budeme pripomínať mimo somarín viac, možno ak budeme za seba navzájom vďačnejší, možno to potom všetko prehrmí omnoho skôr.



O Božích cestách


Najprv sa nám narodil krpec. Tiché dieťa s veľkými očami. Nosili sme sa v šatke a krásne v nej spal, odpočíval potichu v náručí, keď sa udrie, už vie povedať, Nevadí, nebolí už, už je to preč. Vysnívané dieťa.

Druhé dieťa malo byť také ako on. Lebo také sú deti, nie? Keď ich vezmete do náručia, hneď sa utíšia. Smejú sa, a zaspávajú vedľa vás spokojne, listujú si v knižkách a vy zatiaľ varíte. Chvíľu trvalo, aby sa ukázalo, že druhé dieťa bude zmena v paradigme.

Najprv sa otočila v deň, kedy začala tretí mesiac, potom si na začiatku šiesteho sadla, a potom na začiatku desiateho začala chodiť po byte. Medzitým sa začala naozaj NAOZAJ hlasno smiať, uspalo ju len dlhé dlhé dlhé nosenie v náručí, aby sa vzápätí zobudila, s magnetickou presnosťou nachádzala elektrické zástrčky v byte (ktoré dovtedy ani nebolo potrebné zalepiť), a knihy.... trhala knihy. Trhala časopisy, toaletný papier, mamine zošity, rozsýpa psie granule, vyťahuje veci zo smetného koša, kreslí po stenách, a kričí. Kričí, keď sa teší a aj keď nie, kričí tak, že ju počujú susedia z piateho (Dobrý deň, zúbky vám idú, však?) (Maličká mala znovu horúčky?), tak kričí, že ten zvuk vibruje v mojej na migrény náchylnej hlave ešte dlho potom. Naše dieťa vychovávané podľa pravidiel vzťahovej väzby sa správa ako ....živé striebro, opatrne to nazvala moja mama nedávano, keď vyčerpane odchádzala po dvojhodinovom bejbysittingu.

Krpčiatko je všetko, s čím som nikdy nerátala. Áno, je zdravá, je plná života, čo by za to dali iné maminky.

A predsa občas, v tme popôrodnej depresie skombinovanej s migrénou, snahou uvariť na zajtra, jej váhou na mojich kolenách a jej hlasom v mojej mieche, som ľutovala, že prišla, že ju máme. Alebo inak - že nie je kópiou svojho brata, že je svoja vlastná.

Dnes ráno som čítala toto:

Dôveruj celým srdcom Hospodinovi a nespoliehaj sa na svoj rozum. Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky. (Príslovia 3, 5-6)

a vzápätí mi napadlo, že 

moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - znie výrok Hospodinov - ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. (Iz 55, 8-9)

A konečne som pochopila: 

naša Zojka je prejav Božích ciest. 
Naša Zojka sú Božie chodníky, hmatateľný dôkaz Jeho prítomnosti v našom živote. 

O hneve - detí a ich mám


Deti sa vedia tak hnevať.
Hračky lietajú izbou, drgá sa do malej sestry, hrdielko vylúdi zvuk, že jednému tuhne krv v žilách - alebo viacerým, tak asi do výšky piateho poschodia. Popri tom sa očakáva, že my ako rodičia budeme dieťa viesť k tomu ako sa hnevať zdravo, ako mať splašeného koníka hnevu na uzde a nenechať sa ním ťahať niekam do močarísk, kde ho už nikto nezachráni.

Problémom však je, že maminka dlhodobo spáva veľmi málo a dlhodobo je predávkovaná kofeínom. Okrem toho tenké hlásky, ktoré si nás nájdu aj na wecku a odmietajú sa vyzliecť z pyžama (a následne obliecť obľúbené nohavky, následne ísť do parku, následne z parku, následne prezliecť z mokrých nohaviek a následne jesť svoj inak obľúbený obed) vytvárajú kombináciu, ktorá rezonuje veľmi hlboko, niekde tam, kde máme schované všetky strachy o tom, aké sme vlastne matky. No a v únave je hnev tou najľahšou možnou reakciou, pretože sa v ňom dajú utopiť všetky rozumné fakty - a ten prvý je, že moje dieťa má asi tri roky, a presne podľa toho sa správa.

Môže sa zdať, že hnev je čistou emóciou, ktorú teda podporuje vyčerpanie. A pritom aha koľko vedomého konania v ňom podľa Písma môže byť. Nerozčuľuj sa, v angličtine Do not fret, píše sa v Žalme 37. Inými slovami, nehundri, nedumaj nad tým, netráp sa, neuvažuj večne v najtemnejších scenároch. Nechaj tak. A k tomu sa pridáva žiť v pokoji so všetkými ľuďmiAk je to možné, a ak to závisí od mňa (Rim 12, 18-19). Sú ľudia, ktorí chcú žiť v zlosti, ktorí žijú z hnevu, a s tým sa nedá nič robiť. Ale ak je to možné a závisí to odo mňa - mám sa rozhodnúť pre pokoj. 

Toto je fajn pravidlo pre život, ale o to lepšie pravidlo pre materstvo, pre život s malými deťmi.
Totiž, keď rátam do troch, mladý pán - čo je technika prebratá z môjho vlastného detstva - pri čísle tri cítim akési divné napätie akoby pred štartom: pripravujem sa na výbuch hnevu, ktorý sám sebe vysvetlí, že táto situácia sa nedá vyriešiť inak než jednou riadnou po zadku. A aby sme povedali pravdu, ja si naozaj nepamätám kedy jedna po zadku niečo vyriešila. Totiž v momente, keď krpec plače, pridá sa k nemu aj jeho sestra; a tam kde boli aspoň mierne náznaky spolupráce, akokoľvek váhavé a iritujúce, teraz už nie je nič, tam je už len plač a vášnivé NENENENENE!!!.

No a z tohto bodu sú len dve možnosti: ďalšia po zadku, alebo upokojenie. Ďalšia po zadku, zdanlivo superrýchle riešenie, je cesta do poobedňajších pekiel, smerom k uplakanému a dieťaťu, ktoré si bude o to viac nárokovať na moju pozornosť, bude sa potrebovať mojkať, uisťovať o láske, bude sa chcieť nosiť na rukách a bude omnoho menej samostatné než zvyčajne. To je pri pokuse o uvarenie obeda na dva dni, pri starostlivosti o krpčiatko, pri praní a vešaní prádla fakt zlý plán. Na rozdiel od toho upokojenie - veľmi ťažká vec, keď už sa veci rozbehli zlým smerom - je ale dlhodobo omnoho menej vyčerpávajúce.

Takže ak to závisí odo mňa, mám žiť v pokoji. A áno, závisí to odo mňa, pretože krpec má naozaj len tri roky. Práve preto je to také dobré pravidlo pre materstvo. A čo s tou zlosťou, a ako doviesť mladého k spolupráci, o tom zase neskôr.